Postrehy a názory našich bývalých študentov


Kto ste ?

Táto otázka je asi pre každého najťažšia. Mala som možnosť stretnúť „na živo“ ľudí, ktorých väčšina vidí len v televízii alebo v novinách. Zúčastnila som na stretnutiach so všetkými slovenskými premiérmi, ministrami financií, guvernérmi Národnej banky Slovenska, guvernérmi centrálnych bánk západnej Európy, ázijských, afrických centrálnych bánk, rozvojových bánk, komerčných bánk, asociácií a mnohých ďalších inštitúcií. Bola som pri rokovaniach a rozhovoroch s najvplyvnejšími ľuďmi sveta, či už myslím na Medzinárodný menový fond, Svetovú banku, Africkú rozvojovú banku, Ázijskú rozvojovú banku, FED, teda americkú centrálnu banku, japonskú centrálnu banku atď. Nejakým spôsobom som bola zainteresovaná do všetkých dôležitých rozhodnutí v ekonomickej oblasti na Slovensku, či už prípravou podkladov, návrhov, účasťou na rokovaniach alebo dokonca fyzicky, keď sa kolkovali československé bankovky pred emisiou slovenskej meny. Bola som na rokovaniach o delení majetku Československa v oblasti financií, pri delení kvót v medzinárodných finančných inštitúciách, vzniku novej slovenskej centrálnej banky, menovej odluke, zavedení slovenskej meny, vstupe Slovenska do OECD, do Európskej únie, zabezpečovala som vzťahy s Európskou centrálnou bankou, prezentovala som našu pripravenosť na vstup do EÚ v Európskej komisii v Bruseli aj v Európskej centrálnej banke vo Frankfurte. Pracovala som na komunikačnej kampani na zavádzanie eura pre Slovenskú republiku. Precestovala som polovicu zemegule, ale to stále to nevnímam ako odpoveď na to kto som. Som riaditeľkou odboru medzinárodných vzťahov a komunikácie Národnej banky Slovenska, čo implikuje časté rokovania so zahraničnými partnermi, ako aj prezentácie pre zahraničných kolegov.

Povahou patrím k ľuďom, ktorí sú aktívni, cieľavedomí, pragmatickí, radi tvoria, ubíja ma čas strávený bez práce. Vážim si múdrych ľudí, rada sa od nich učím, nemám problém ich oceniť. Nie som však „recepčný“ typ, aj keď nemám problém sa zabávať. Potrebujem však byť z času na čas aj sama so sebou, utriediť si myšlienky. Nemám rada veľkohubých, pokryteckých a lenivých ľudí a ťažko sa zmierujem s povrchnosťou a laxnosťou. Ale keď sa pozriem do zrkadla, tak vôbec nechápem, čo tam robí tá stará žena, čo sa na mňa pozerá.

Odkiaľ ste ?
Narodila som sa v Hnúšti- Likieri, ale do šiestich rokov som žila na Polomi. Aj neskôr, keď som bývala v Hnúšti, som mala to šťastie tráviť prázdniny u otcových starých rodičov na Polomi. Na tej Polomi, o ktorej Vlado Mináč písal, ako o najchudobnejšej dedine v celom Gemeri. Či bola najchudobnejšia, to neviem, ja si pamätám len nádhernú dedinu postavenú na kopci, kde sa dalo sánkovať po „hlavnej ceste“ z vrchného konca na dolný, ak sme neskončili v susedovom dvore. Dedinu, v ktorej sa naozaj končí cesta, za Polomou už sú len poľné chodníky s divokými šípovými ružami a poletujúcimi motýľmi. Keby človek šiel ďalej, možno aj s medveďmi, lebo starká so susedami nosili na sukniach zvončenky, keď sa šlo na maliny a černice. Divoký neúrodný kraj, kde je ešte aj cintorín so starými smrekmi magickým miestom. Keď sa ma teda spýtajú, odkiaľ som, vidím tie poľné cesty so šípovými ružami. Hnúšťa, kde som od šiestich rokov bývala, sa mi spája s vŕbami na lúke pred katolíckym kostolom a s vybíjanou, čo sme celé hodiny na ceste hrávali. A aj so štipľavým vzduchom, o ktorý sa postarali Slovenské lučobné závody a mesačnou krajinou zo strany magnezitových závodov v Hačave. V Rimave neplávali žiadne ryby. Pre študentov z Hnúšte bol pobyt v Bratislave ozdravovňou.

Kedy ste študovali na gymnáziu ?
Na gymnáziu v Hnúšti som študovala v rokoch 1970-1975.

Čo robíte teraz a kde ?
V súčasnosti pracujem v Národnej banke Slovenska ako riaditeľka odboru medzinárodných vzťahov a komunikácie

Ako ste sa dostali k Vašej súčasnej práci ?

V podstate náhodne a kto si ešte pamätá, ako to „chodilo“ za socializmu, asi ma k terajšej práci priviedol nekonvenčný prístup k životu. Skončila som síce prírodovednú vetvu na Gymnáziu v Hnúšti, ale rozhodla som sa študovať humanitný smer na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a to aprobáciu slovenčinu- ruštinu. Bolo to prvé, ale zďaleka nie posledné vybočenie v mojom profesnom živote.
Po ukončení štúdia som sa zamestnala v Bratislave ako konzultantka pre vedecko-výskumné ústavy v Slovenskej technickej knižnici, teda opätovne som úplne zmenila profesné smerovanie, aj keď tentokrát nedobrovoľne. Začiatkom 80-ych rokov sa zvýšila v socialistickom Československu nezamestnanosť, čo bol fakt oficiálne utajovaný. Plná zamestnanosť, teda právo na prácu bolo najpríťažlivejším prvkom socialistickej ideológie v porovnaní s kapitalizmom, kde bola nezamestnanosť stálicou. Zistenie, že nezamestnanosť nie je následkom ideológie, ale ekonomiky bolo utajované. Vládna strana to riešila povinnými kvótami na príjem absolventov do práce, teda umelou zamestnanosťou, resp. Prezamestnanosťou. Takouto hrou osudu som sa dostala do STK. Ako hovoril náš literárny kritik Alexander Matuška, človek sa v živote naučí veľa zbytočností, ktoré sa mu v živote zídu. Za dva roky v knižnici som sa naučila orientácii v knižných fondoch, dnes sa tomu hovorí servovať po internete. Tiež som urobila doktorandské skúšky a začala som večerne študovať francúzštinu a angličtinu na Jazykovej škole v Bratislave.
Po dvoch rokoch v knižnici som si podala žiadosť o zamestnanie na stredných školách, jednoducho som si chcela vyskúšať prácu v odbore, ktorý som študovala. Prijali ma okamžite na Stredné odborné učilište železničiarske v Bratislave. Keď som tam prvýkrát prišla, pochopila som prečo. Učilište leží za Bratislavou, cesta do práce trvala vyše hodiny, a to sa učiť začínalo o 7.10 a končila som po 19. hodine. Len pre tých neskôr narodených, obchody sa za socializmu otvárali o 7-ej a zatvárali okolo piatej poobede. Pretože sa tam pripravovali profesie pre silnoprúd, slaboprúd a leteckú mechaniku, študovali tam v drvivej väčšine chlapci. Väčšinou som učila iba maturantov, lebo slovenčina a ruština boli maturitné predmety. Vydržala som to tri roky. Každý rok som bola triednou učiteľkou štvrtákom a mám na toto obdobie neuveriteľné spomienky. Okrem toho, že som učila od rána do večera, mala som na starosti country skupinu a ich večerné skúšky. V celoštátnej súťaži v záujmovo-umeleckej činnosti som z rozhodnutia riaditeľa učilišťa súťažila ako študentka strednej školy s vlastnými žiakmi. Keď sa s nimi niekedy stretnem, pyšnými a milujúcimi otcami rodín, ktorí sa uplatnili v rôznych profesiách, som na nich hrdá.

Po troch rokoch na odbornej strednej škole som si podala žiadosť o prácu do redakcie Pravda, kde som bola prijatá ako jazyková korektorka a neskôr som prešla pracovať na zahraničné oddelenie redakcie. Bola to najprestížnejšia redakcia na Slovensku a mala aj najkvalitnejších novinárov. Mnohí z nich sa po revolúcii osamostatnili a založili vlastné noviny, alebo pracujú v súkromných redakciách, či ako hovorcovia ministerstiev. Bola to dobrá škola aj kvôli tomu, že Pravda sa ako prvé noviny na Slovensku začali robiť na počítačoch, školili nás Rakúšania, a bola to tiež výborná príprava na písanie. Nehovoriac o informáciách, ktoré som každý deň absorbovala. Len na ilustráciu – Oliver Brunovský z Trendu, Marián Leško zo SME, či Jano Škoda, bývalý hovorca Ministerstva zahraničných vecí, sú moji kolegovia z Pravdy. V redakcii Pravda som ostala päť rokov. To už som mala za sebou štátne skúšky z francúzskeho jazyka a dohovorila som sa po anglicky.
Po zmene režimu v roku 1989 sa začali ukazovať nové možnosti. V roku 1990 Ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo výberové konanie pre záujemcov na slovenských diplomatov. Prihlášku a materiály do tendra som šla prefotiť na Ministerstvo financií, kde robila moja kamarátka. Prefotili sme materiály dvakrát a jedno paré som nechala na MF SR, ktoré zakladalo odbor zahraničných vzťahov. Bol to len momentálny nápad, lebo oblasť financií a ekonomiky mi v tom čase bola úplne cudzia. Z výberu diplomatov na Slovensku nebolo nič, ale zato Ministerstvo financií mi v roku oznámilo, že ma prijímajú do pracovného pomeru. Bol to radikálny zvrat v kariére, pretože som sa musela zapracovať do ekonomickej problematiky. Pracovný záber Ministerstva financií radí tento rezort k najvýznamnejším spomedzi ministerstiev na Slovensku. MF SR predkladaným zákonom o rozpočte rozhoduje o tom, koľko finančných zdrojov do ktorého rezortu pôjde a ktoré dane sú príjmom miestnych samospráv, čím ovplyvňuje život každého jedného občana. Teda od rozpočtovej politiky cez daňovú politiku, daňovú správu, výskum, auditorstvo, spoluprácu s medzinárodnými inštitúciami, prijímanie zahraničnej pomoci, štrukturálne projekty, predkladanie zákonov za oblasť financií a mnohé iné oblasti. MF SR v tom čase bolo prvým miestom kontaktu pre prijímanie zahraničnej pomoci a začali sa budovať zahraničné vzťahy s krajinami západnej Európy, USA, Japonska a kapitalistickej Ázie. Pracovala som ako odborná referentka na odbore zahraničných vzťahov s agendou Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, Európskej banky pre obnovu a rozvoj, Európskej investičnej banky a bilaterálnych vzťahov. Zúčastnila som sa za Slovensko rokovaní GATT-u v Ženeve, bola to organizácia, z ktorej sa neskôr vyvinulo WTO. Absolvovala som rekvalifikačný kurz makroekonomiky v Tokiu v Japonsku, ktorý sa končil obhajobou záverečnej práce, pričom oponentúru robili manažéri japonskej EXIM – banky. Na MF SR som zostala tri roky. Už v roku 1992 bolo prijaté rozhodnutie o rozdelení Česko-Slovenska a bývalý námestník MF SR Ing. Marián Tkáč bol poverený vytvorením novej centrálnej banky pre Slovensko, ktorá sa kreovala z Hlavného ústavu Štátnej banky československej. Ing. Tkáč sa obracal aj na bývalých kolegov z MF SR, a tak som sa v januári 1993 prešla do Národnej banky Slovenska.V NBS som riadila odbor protokolu, odbor sekretariátu guvernéra a v súčasnosti odbor medzinárodných vzťahov a komunikácie.

Aké sú Vaše spomienky na gymnaziálne štúdium ?

Pamätám si, že pravidlá boli pomerne rigidné, cez veľkú prestávku sme sa povinne museli prechádzať dookola po chodbe, mali sme zakázané chodiť do reštaurácie, nehovoriac o kaviarňach, povolená bola cukráreň, za štyri roky sa nám nevymenil takmer ani jeden profesor a celá trieda mala iba jednu neospravedlnenú hodinu, keď sme vo štvrtom ročníku odišli o hodinu skôr na nacvičovanie programu na stužkovú. A to nám všetkých hrozili dvojkou z chovania. Boli sme však pohodová normálna trieda, pol na pol, 16 dievčat, 16 chlapcov, každý s normálnou túžbou pokračovať vo vzdelaní na vysokej škole. Pokiaľ viem, z nás 32 spolužiakov 31 skončilo vysokú školu bez problémov, čo už o niečom hovorí. A ten tridsiatyprvý si ju možno tiež dokončil, len nechodí na stretnutia, takže o tom neviem. Nemali sme v triede tie typy, čo sa predvádzajú, čo majú na sebe nové, alebo na čo majú. My sme boli spolužiaci v tom dobrom slova zmysle. Aj keď sme sa rozišli na rôzne vysoké školy, kamarátili sme sa. Zaujímavé, že aj keď som študovala humanitné vedy, nikdy som neľutovala výber prírodovedného zamerania na strednej škole. Mali sme viac matematiky a fyziky a p. Profesor Zambor nás naučil logickému mysleniu, ktoré bolo aplikovateľné na všetko, s čím som sa v živote stretla. Navyše predstavil obidva predmety ako záhadné a zaujímavé. Ale o tom by viac vedeli povedať moji spolužiaci, ktorí matematiku a fyziku študovali aj na vysokej škole. Rovnako je pre mňa nezabudnuteľný p. Prof. Pali Banský, ktorý nás učil dejepis bez učebníc a nemal problém si pamätať, kde s učivom v každej triede skočil, Bornayová na chémii, Mácelová na francúžštine a „Marusia“ na ruštine boli osobnosti a profesionáli. Ja osobne som dosť „žila“ aj na vysokej škole z toho, čo som sa naučila na gymnáziu.

Na čo Vás gymnázium pripravilo ?
Gymnázium ma určite pripravilo na ďalšie štúdium, dalo mi základy, na ktorých som mohla budovať nadstavbu.

Na čo Vás gymnázium nepripravilo ?
Stredná škola ma nepripravila na fakt, že život nie je spravodlivý, že nie najlepším, najmúdrejším, najinteligentnejším patrí svet. Jean Marais, známy francúzsky herec, v interview povedal, že pozná veľa omnoho talentovanejších ľudí, ako je on, ale on mal v živote aj šťastie. To je vec, ktorú treba brať ako fakt. Je však dôležité naučiť sa presadzovať svoje postoje u iných ľudí a vedieť aj prehrávať. Ale naivita a optimizmus patria, chvalabohu, k mladosti.
Taktiež nás stredná škola nepripravila, a to ani nemohla, na tvrdú konkurenciu, ktorá prišla so zmenou politického zriadenia. My sme boli vedení k poslušnosti, nie k presadzovaniu samých seba.

Na čo, podľa Vášho názoru, by mala moderná škola – gymnázium pripraviť svojich študentov?

Dobrá stredná škola naučí študenta hlavne samostatne a analyticky myslieť, kriticky sa stavať ku každému poznaniu, vedieť si zdôvodniť akceptovanie určitého poznatku, obhájiť vlastné postoje, vytvárať si vlastné názory. Schopnosť nezávisle a slobodne myslieť, v tom ja vidím budúcnosť každého človeka. Na to, aby sa však človek mohol správne rozhodovať, potrebuje dostatok informácií. Tým sa dostávam k ďalšej dôležitej schopnosti – bezproblémové používanie internetu, najväčšej knižnice na svete, nehovoriac o sociálnych sieťach, na ktorých už kvôli návštevnosti začali publikovať informácie aj seriózne inštitúcie.
Naučiť sa „hrať fair play“, čo je úplne elementárny atribút na všetkých zahraničných stredných školách, o vysokých ani nehovorím. Tým chcem povedať, že za použitie cudzích textov bez uvedenia zdrojov sa v západnej Európe vyhadzuje zo stredných škôl. Odpisovanie je neznámym pojmom.
Jazyková vybavenosť by mala byť samozrejmosťou. V Európskej centrálnej banke a v Európskej komisii v Bruseli je bežné, že zamestnanci hovoria tromi- štyrmi jazykmi.
Stredná škola by mala študenta na strednej škole, ktorý sa poctivo učí, taktiež pripraviť na bezproblémové zvládnutie prijímacích pohovorov na vysokú školu, pokiaľ sa vyžadujú. Na niektorých slovenských univerzitách a fakultách je to dnes už utópia. Dúfam, že sa dočkáme v dohľadnej dobe celoštátnej reformy školstva, ktorá je potrebná rovnako ako v oblasti rozpočtu, daní, poplatkov, dôchodkov a zdravotníctva.

Čomu by sa podľa Vášho názoru a skúseností mali študenti venovať najviac ?

Jednoznačne formovaniu vlastných názorov, teda uvažovaniu. Aby však mali o čom myslieť, musia čítať a to sme v podstate zase pri štúdiu.

Zabudla sa predstaviť?_

Zabudla sa predstaviť?_